Číta sa dnes málo kníh?

Autor: Matúš Krátky | 4.6.2014 o 15:01 | (upravené 4.6.2014 o 16:24) Karma článku: 5,78 | Prečítané:  643x

Keby sa ma niekto opýtal, čo považujem za najväčší rozdiel medzi ľuďmi a zvieratami, tak skonštatujem bez veľkej debaty, že my ľudia vieme čítať a písať. Z toho množstva šľachetných a menej šľachetných vlastností sú tieto dve určite najvyššie, pretože žiadny iný druh na planéte to vyslovene nedokáže. Možno dokážu lepšie loviť alebo tajnejšie komunikovať, avšak človek sa kultúrne vznáša hlavne kvôli písanému textu a čítaniu. V súvislosti s týmto všetkým počúvam v posledných rokoch mnohé apokalyptické vízie o konci kultúry a vzdelania, ako ľudia stále menej a menej čítajú, ako sa naša spoločnosť stáva stále viac a viac barbarskou, príp. primitívnou. Avšak nie je to len umelý konštrukt, ktorý pracuje s nesprávnymi premennými? Nechcem to tu zahltiť nejakými faktami a vo veľkom presviedčať o svojej pravde, skôr len načrtnúť môj pohľad a možno otvoriť nejakú malú diskusiu. 

Ľudia čítajú stále. Čítanie je stále v móde, sexy a príťažlivé. Hlavne u mladých ľudí. Kto tvrdí, že mládež nečíta, ten asi nikdy nevidel poriadne študentské mesto. Odmyslime si teraz odbornú literatúru a učebnice a ostane nám stále dosť veľká vzorka ľudí. Moje skúsenosti v Olomouci: knižnice sú stále plné, v antikvariátoch si ľudia, nadnesene povedané, podávajú kľučku na dverách a keď je vonku pekne, tak nájdete v kútoch parkov pozašívaných rôznych čitateľov. Obžaloba tak možno nemá znieť, že ľudia, a hlavne tí mladší, nečítajú, ale čítajú niečo čo iní nepovažujú za kvalitnú literatúru!

               Kto má trošku pozná ten vie, že nie som veľký fanúšik súčasnej tvorby. Ak mám pravdu povedať, okrem Rowlingovej, Georgea R.R. Martina, Petra Pišťanka, Dušana Dušeka a Jozefa Kariku som asi nikdy nekúpil knihu žijúceho autora. Som proste klasik a oldschool čo sa týka literatúry. Dokonca aj výborného Pomocníka od Laca Balleka som si kúpil až pár dní po jeho smrti, hoci som čítal aj videl toto dielo spolu s Južnou poštou. Som tak len polovičný príslušník mojej generácie plnej Nesbov, Murakamiov, Brownov a mnohých ďalších. Nevyhol som sa síce niektorým trendovým záležitostiam (o ktorých si však myslím, že raz budú skutočne veľmi cenené!), ale som neustále priaznivec Puza, Dürenmatta, Steinbecka, Remarquea, Orwella, Amisa, Bukowského, Solženicyna, Bulgakova a iných autorov, hlavne z 20. storočia. Nie je však vkus typu Brown či Viewegh len neakceptovaný a nepochopený inými ľuďmi? Aj pri jednej z mojich ciest vlakom som sa skrz moje čítanie Čapkových poviedok dostal do debaty o súčasných autoroch, pričom pán v stredných rokoch evidentne dobre sčítaný v literatúre neakceptoval nič zo súčasnej tvorby, pretože to je preňho primitívne a často perverzné. A opäť zopakoval tú snáď už večnú tézu, že mladí ľudia málo čítajú. Vynechám časť našej debaty, kde sme polemizovali či starší čítajú viac. Pán jednoducho odmietol dnešný vkus k literatúre ako dobré čítanie a keď som na odľahčenie povedal, že aj jeho generácia určite radšej čítala Mayovho Vinnetoua ako Marxov Kapitál, zatratil ma pravdepodobne definitívne. Tento náš žabo–myšací spor sme, samozrejme, ukončili remízou, pretože ani jeden nebol ochotný ustúpiť od svojho stanoviska. Lenže mám vnútorný pocit víťazstva, pretože sa lúčil slovami: možno máte pravdu, ale odmietam to uznať. Takýto zážitok ma utvrdil v tom, že mnohí ľudia často hovoria o nečítaní kníh len kvôli neuznaniu modernej tvorby. Akoby bola niečím menejcenným ako klasika, hoci to tak nie je (aj ke´d treba uznať, že je iná a možno trošku aj perverzná či primitívna zároveň).

               Otázne je, čo sa dá považovať za klasiku a dobrú literatúru. Našťastie to ešte nie je tak dávno čo sa mi podarilo vyliezť zo strednej školy, takže si ešte pamätám čo sme sa museli učiť. Musím skonštatovať, že škola a povinné čítanie viac literatúru ubíjajú, ako jej pomáhajú. A najviac tú slovenskú. Akosi sme boli všetci prinútení vedieť skoro všetko o štúrovcoch, vedieť naspamäť kus Mor ho, spoznať na prvý pohľad Hviezdoslavove Krvavé sonety, či vedieť obsahy Kukučínových diel od A po Z. Nepoznám snáď jediného človeka z mojej generácie čo by dobrovoľne čítal napríklad Dom v stráni, ani ja sa do tohto elitného klubu bez členov nehodlám ešte pár rokov pripojiť. Je to ako s tými slávnymi obedmi v školskej jedálni, nejaké jedlo vám tak zhnusia až ho nechcete ani vidieť. A ako mi zhnusili špenátovú polievku, tak mi zhnusili aj Kukučína a dvojnásobne našich romantikov, ktorým slovami Milana Lasicu chýbal potrebný humor. Napriek tomu nám tieto veci tlačili do hlavy a iné ostali skoro nepovšimnuté. Zo slovenskej literatúry som od mojich rovesníkov najviac pozitív počul, možno trošku prekvapivo, na Jašíkovo Námestie svätej Alžbety.  Prekvapivo pre mňa hlavne z dôvodu, že sme to dielo preberali 5 minút, ale pár priateľov ho prečítalo a dokázalo oceniť. Ja sám toto dielo považujem za jedno z najlepších slovenských v rámci vážnej literatúry a tak krásne slovenskú náturu v osobe holiča Flórika asi nezosobnil nikto. A ľuďom, ktorí knihu čítali, sa veľmi páčila. Taký Jozef Mak to také jednoznačné v mojom okolí nemá a zo svetovej literatúry ani Remarque s Hemingwayom, aj keď v tomto prípade treba povedať, že to je názor ženy a my muži to s nimi nemáme ľahké (a naopak :)). Bohužiaľ musím skonštatovať, že škola sa mi viac snažila natlačiť do hlavy nejaké slovenské kultúrne dedičstvo než vzťah k literatúre ako takej. Ale opäť musím skonštatovať, že to neznamená nečítanie kníh. Ja som, samozrejme, bláznivá výnimka. Tí, ktorých nepobláznil slovenský romantizmus či realizmus, siahli po niečom inom. Takže sú ľudia okolo mňa, ktorí možno neoceňujú Dumu bratislavskú a ani nevedia čo to s tým Brankom robili pri Zvolene, ale aspoň čítajú čo ich baví, či je to Hra o tróny alebo Raňajky u Tiffanyho.

               Možno sa tak už nečíta klasika, možno sa už toľko nekupujú knihy, ale sťahujú do čítačiek a počítačov, avšak číta sa stále a veľa. Kto tvrdí opak musí trošku otvoriť oči. Uznávam, že seriály a filmy knihy nielen často obsahovo zdegradovali, ale aj prevalcovali. Lenže čítať sa bude asi stále, dokiaľ budeme ľudia a reči, že to tu upadá nie sú úplne pravdivé z môjho pohľadu. Na záver mojej úvahy si dovolím neplatenú reklamu. Aj keď posledné dva roky trávim častejšie povaľovaním sa v malebnom Olomouci na strednej Morave, občas zavítam aj domov do Martina. Pri jednej z mojich posledných návštev som si dal bojovú úlohu zohnať Jašíkovo Námestie svätej Alžbety, takže som sa vybral do nášho antikvariátu k úžasnému Jankovi Cígerovi z Mädokýša (alebo Medokýša? :)) a veruže som odišiel nie s jednou, ale hneď s niekoľkými knihami po výbornej debate o literatúre. Takže Martinčania (ale aj iní!), určite zájdite na návštevu, stojí to za to. Ale nechajte mi nejakú dobrú knihu na ďalšiu návštevu!

               

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Jar predsedu Fica. Objavil protislovenskú prostitúciu (Schutzov týždeň)

Putinovi hrajú všetky karty. Trump, Fillon a teraz dohoda OPEC o zmrazenej ťažbe. Ešteže toho Kariakina zrušil Carlsen.

EKONOMIKA

Švédsko chce ako prvá krajina zrušiť hotovosť. Čo to prinesie?

Digitálna mena prináša podľa ekonómov niekoľko výhod.


Už ste čítali?